Najskôr teda k zhodnoteniu diskusie k môjmu predchádzajúcemu článku a jej vyhodnoteniu z pohľadu odvedenia pozornosti od jeho podstaty. Jednoducho sa dá povedať, že diskusia sa „zvrhla“ na výmenu názorov o osobe Petra Schutza a nie o podstate článku, resp. o jeho nosných témach. A to hneď prvými diskusnými príspevkami, ktoré až na výnimky navodili SMERovanie celej diskusie.
Podstatou článku Je to ešte o demokracii, alebo už o strachu z nej ? bolo na jednej strane poukázať na nové praktiky na strane Ivana Mikloša pri volení argumentov pre diskusie s politickými oponentmi, ale hlavne a na druhej strane upozorniť blogerskú verejnosť na váhu vyjadrení Petra Schutza o jeho presvedčení, že považuje za správne a legitímne, ak nominanti SDKÚ pri výkone svojich funkcií sú závislí, resp. ovplyvňovaní odbornými názormi a podkladmi predstaviteľov a zástupcov akýchsi odborných „fabrík“ ?
Na jednej strane ma môže tešiť, že v podstate nikto nenapadol legitímnosť otázok, ktoré som podľa môjho názoru logicky sebe a tým aj blogerskej verejnosti položil na záver článku. Na druhej strane môžem byť sklamaný z toho, že sa vlastne až na dvoch, resp. troch diskutujúcich nikto k týmto otázkam nevyjadril. K tým dvom, resp. trom „absolútne“ objektívnym kritikom sa vyjadrím v rámci diskusie, ďalej sa budem venovať môjmu postrehu o podobnosti reakcií blogerskej verejnosti na podstatu môjho článku s reakciou politickej, mediálnej a aj blogerskej verejnosti na obsah duelu Dzurindu a Fica v relácii STV 1 O 5 min. 12. Považujem za potrebné vyjadriť svoju ľútosť nad tým, že pri demonštrácii tejto podobnosti budem opäť musieť spomenúť aj Petra Schutza.
Podobne, ako v reakciách diskutujúcich na môj článok Je to ešte o demokracii, alebo už o strachu z nej ? sa nikto nezaoberal podstatou ( Miklošova taktika a „nebezpečný“ obsah vyjadrení Petra Schutza ), tak aj v prípade duelu Dzurinda v. Fico sa na úkor analyzovania podstatných vyjadrení v diskusii väčšina ( ak nie všetky ) vyjadrenia sústredili na rozoberanie niekoľkých z desiatok obchodov s pozadím minimálne naznačujúcim klientelizmus, ktoré Fico neprávom a neobjektívne vytiahol ( niečo k tejto téme bude ešte na konci článku ) a na riešenie vysvetlenia stávky medzi Dzurindom a Ficom o to, kto má väčší a lepší, pardon či platy narástli, alebo nenarástli. Prípadne ešte rozoberali „čudné“ vyjadrenie Dzurindu ku kvalite práce tajnej služby. A tým podstatu duelu, resp. niektoré podstatné vyjadrenia zatlačili do ú-zadia, možno v prípade niektorých „zatláčačov“ dúfajúc, že zapadnú až do úplného zabudnutia.
Ak ma pamäť neklame, tak príčinou duelu bola výzva Dzurindu Ficovi na takýto dialóg, ktorú mu Dzurinda adresoval po diskusnej relácii O 5 min. 12 dňa 18.9. 2005 na základe opakovaných Ficových výrokov o kupovaní poslancov pre získanie parlamentnej väčšiny pre podporu koalície.
Neviem, či cieľom Dzurindovej výzvy bolo Fica a verejnosť presvedčiť, že to tak nie je, ale podľa mňa sa takémuto vysvetleniu Dzurinda veľmi nevenoval a ani Fico až tak nevyužíval šancu pripraviť sa a priamo pred kamerami usvedčiť Dzurindu, resp. vládnu koalíciu z nejakého konkrétneho kupovania poslanca. Zato sme mali možnosť vypočuť si vzájomné útoky „krčmového typu“ ( v tom mal Dzurinda pravdu, ale platí to na obidvoch ), a to aj pri preberaní tém, ktoré sa občanov Slovenska intenzívne dotýkajú a aj ich zaujímajú ( ako napr. privatizácia strategických podnikov, ceny energií, sociálne zabezpečenie, životná úroveň, mzdy, atď. ... ).
Nechcem sa zaoberať tým, či bol v krčmových útokoch lepší Dzurinda alebo Fico, ale nemôžem obísť mlčaním jedno Dzurindove vyjadrenie, ktoré je alebo dôsledkom Dzurindových školení v Bielorusku u Lukašenka ( vo svojom komentári použil Peter Schutz ), alebo výplodom niektorej z tých „ideových fabrík“, ktoré podľa Schutza z relácie Pod lampou legitímne stoja za SDKÚ. Konkrétne mám na mysli Dzurindove „položenie“ snahy o skrátenie volebného obdobia na rovnakú úroveň so snahou zákonom predĺžiť volebné obdobie tejto vlády.
A zase si len môžem položiť niekoľko legitímnych otázok občana – voliča – blogera.
K takýmto „demokraticko-totalitným“ myšlienkovým pochodom dospel Dzurinda pod vplyvom atmosféry duelu s Ficom, alebo to bol dôsledok nejakých iných „vplyvov“, alebo on je taký stále, ale doteraz sa mu to podarilo úspešne maskovať ? A ak taký doteraz nebol, čo ho priviedlo k takej radikálnej zmene a k presvedčivému predloženiu takého geniálneho návrhu na riešenie vládnej a následne aj parlamentnej krízy na Slovensku ?
Prečo takéto Dzurindove „demokraticko-totalitné“ vyjadrenie nepohlo žlčou našej politologickej, novinárskej a ani blogerskej verejnosti tak, ako Ficova návšteva na oslave štátneho sviatku Bieloruska ( zdôrazňujem, že s touto návštevou hlboko nesúhlasím, ale na druhej strane ju považujem za ďaleko menej významný prejav politickej „nezrelosti“, než bol Dzurindov výrok o predĺžení volebného obdobia ).
Záverom tohto článku ešte dve drobné konštatovania k diskusii k predchádzajúcemu článku Je to ešte o demokracii, alebo už o strachu z nej ? a k Petrovi Schutzovi.
Trvám na svojom názore, že Peter Schutz bol v relácii Pod lampou jednostranný a že mal minimálne v spomínanej relácii oproti ostatným jej účastníkom aj vďaka svojmu ideovému zamestnávateľovi neadekvátne veľký priestor na presadzovanie svojich názorov, čo by mohlo zaujímať aj príslušné Rady ( nie rády ). A že je taký v podstate stále si dovolím podložiť jeho dvomi komentármi k duelu Dzurinda v. Fico.
Už som v tomto článku spomenul jednu vec, ktorá Schutzovi ako komentátorovi slúži ku cti. Vo svojom prvom komentári k duelu Dzurinda v. Fico sa pokúsil byť vyvážený už jeho názvom „Bez víťaza a porazeného“, ale obsahom celého komentáru iba potvrdil svoju jednostrannosť. Konkrétne hlavne pri vymenúvaní kontra príkladov možnosti „nájdenia manažmentu, ktorý bude riadiť bez toho, aby sa kradlo“, keď uviedol iba príklady v prospech Dzurindu, a to príklady rozkrádania v podnikoch s majetkovou účasťou štátu ( EdF, alebo Volkswagen a úplne „mimo rámec“ ako rozkrádanie aj odmeny v ČEZ ). Opačné prípady, ktoré dokumentujú, že ani manažment súkromných firiem nemusí byť zárukou nerozkrádania, prípadne podvodov obrovského rozsahu ( napr. ENRON, WordCom ), už Peter Schutz neuviedol.
Schutzova jednostrannosť sa prejavila aj v jeho druhom komentári Ficových vyjadrení sa v diskusii s Dzurindom k téme možnej spolupráce po voľbách. Označiť Fica a celý SMER za „volebných podvodníkov“ na základe tej analýzy, ktorú predviedol Schutz vo svojom komentári s príznačným názvom „O volebných podvodníkoch“ to môže naozaj len „bohorovný novinársky len-on, ktorý sa práve nepredvídateľne vyspal ( z opice ) – citujem vyjadrenia z diskusie na mojom blogu k iným Schutzovým vyjadreniam.
Za seba ešte pridávam, že Schutz pravdepodobne urazil veľké množstvo normálnych občanov SR, ktorých charakterizoval ako stádo, reagujúce iba na to, čo povie „vodca“. Tých občanov, ktorí ako tak priebežne sledujú čítajú tlač, televízne a rozhlasové spravodajstvo a možno intenzívnejšie sledujú dianie na politickej scéne pred voľbami a utvárajú si svoj názor na to koho budú voliť aj na základe iných informácií a prejavov politiky strán a hnutí.
V predchádzajúcom článku Je to ešte o demokracii, alebo už o strachu z nej ? som sa dotkol nového prvku v Miklošovom podaní vedenia diskusie, a to citovania cudzích názorov ako nespochybniteľného faktu, aj keď sa to týkalo niečoho iného a boli to iba domnienky.
To, že na toto tvrdenie nezareagoval momentálne argumentačne „bezzubý“ Rusko je pochopiteľné, ale že na to nikto nezareagoval ani v diskusii na blogu, ani na inom mediálnom priestore, to tiež o niečom svedčí. Zato Fico bol za použitie informácií a údajov z médií roznesený na kopytách spravodlivo cválajúcich objektívnych bojovníkov za slobodu prejavu a za demokraciu. Nikto na jeho obranu objektívne neskonštatoval, že informácie, ktoré použil v diskusii s Dzurindom, mohol čerpať zo sobotňajšieho ( 24.9. 2005 ) vydania denníka Pravda, v ktorom Dag Daniš podrobne popísal „konštrukciu“ prípadov „možného“ klientelizmu nezávislých poslancov. Aj keď je pravdou, že takúto formu obrany mal v prvom rade použiť samotný Fico, alebo SMER – to ja len tak pre komplexnosť vyjadrenia.
Keď k tomu všetkému ešte pridáme správne do slepej uličky naSMERovanú diskusiu k priebehu a obsahu samotného duelu takmer vo všetkých slovenských médiách, tak možno pochopíme aj dôvod pre otázku z názvu článku „Prečo sa necháme vodiť za nos ?“ a možno vytušíme aj v texte článku mnou naznačovanú odpoveď.
Alebo aj v tomto prípade asi naozaj platí to porekadlo z názvu tohto článku, že „Čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi !“.
P.S.
Keď už som mal tento článok takmer pripravený, tak som na blogu zachytil článok M. Bajaníka Pod lampou býva najväčšia tma, ktorý sa kriticky venuje relácii Pod lampou. Aj keď nie celkom súhlasím so spôsobom, akým svoj kritický postoj vyjadril autor článku, myslím si, že podstatu mnohých relácií Pod lampou vystihol. Konkrétne v časti článku, v ktorej konštatuje, že účastníci diskusie by sa možno aj dopracovali nejakého záveru nebyť práve posledného diskutujúceho ( Štefana Hríba ), ktorý sa, žiaľ, objavuje v každej časti tejto relácie a vďaka ktorému je vždy diskusia dovedená do slepej uličky sugestív-nych, manipulatívnych a zavádzajúcich otázok.
Ja v mojom aktuálnom článku, resp. aj v predchádzajúcom ešte dopĺňam svoju obavu z toho, že to manipulatívne vedenie diskusie je v mnohých prípadoch cielene zámerné. A to na obrazovke verejnoprávnej STV za zákonom vymeriavané poplatky.
